Život Prešova
online
online
Dvadsať rokov od Nežnej
17.11.2009 Celý región
Praha 16. novembra (TASR) – Oslavy okrúhleho 20. výročia incidentu na Národnej triede v Prahe, ktorý sa stal začiatkom Nežnej revolúcie v Československu, sú v Česku v plnom prúde, ale jednotlivé podujatia sú výhradne v ...Na štátnej úrovni žiadne veľké oslavy nikto neorganizuje, čo je logické i symbolické.
Po páde koaličnej vlády Mirka Topolánka uprostred českého predsedníctva v EÚ má Česko dlhodobo iba dočasnú úradnícku vládu Jana Fischera. A prezident Václav Klaus síce Nežnej revolúcii vďačí za svoju raketovú ponovembrovú politickú kariéru, ale s ikonou revolúcie, Václavom Havlom, si nikdy príliš nerozumel, a navyše spochybňuje aj úlohu disidentov. Verí totiž, že viac než oni, poslala minulý režim k zemi jeho vlastná ťažkopádnosť, meniace sa pomery u susedov a kritické nálady širokej verejnosti.
Iskrenie medzi Havlovým táborom \"pravdy a lásky\" a súčasnou hlavou štátu sa nevyhlo ani slávnostnému sobotňajšiemu večeru v centre Pražské križovatky, kam Havel Klausa nielen že pozval, ale dal mu aj priestor pre hlavný príhovor. Prezident síce vyzdvihol Havlov prínos a to, čo \"vykonal pre znovuzískanie našej slobody\", ale neodpustil si poznámku: \"Vedieme a aj v budúcnosti budeme určite viesť nikdy nekončiace spory o to, kto a čo spôsobilo pád komunizmu: či to boli viac faktory vonkajšie alebo vnútorné, či to boli skôr dlhodobo, pomaly pôsobiace spoločenské tendencie alebo konkrétne udalosti a činy. Či to boli skôr milióny anonymných ľudí, ktorí túžili po slobode, alebo aktivity konkrétnych jednotlivcov. \"
Bývalý študentský vodca Šimon Pánek, ktorý vedie najväčšiu českú charitatívnu organizáciu Človek v núdzi, to v priamom televíznom prenose Klausovi vrátil. Študentov označil za \"robotníkov ostatnej hodiny\", disidentov - ktorí riskovali kariéru, slobodu a zdravie – označil za hrdinov, a do prezidenta Klausa, nevysloviac jeho meno, sa oprel výrokom, že sa hanbí \"za ľudí, za názory a za pokusy nejako minimalizovať, bagatelizovať a takmer zosmiešňovať to, že títo ľudia 20 rokov riskovali svoju slobodu, svoju kariéru, svoj život. \"
V značnom predstihu pred 17. novembrom, už v polovici októbra, sa na javisku pražského Divadla Na zábradlí stretli s novinármi protagonisti revolúcie: Havel, Alexander Vondra, Michael Žantovský...
\"Vtedy sme to zvládli a myslím si, že veľké ďakujem a veľká úcta patrí Václavovi Havlovi, pretože to v značnej miere režíroval vtedy on a tú zodpovednosť vtedy niesol on, \" konštatoval bývalý disident Vondra. Paradoxom pritom je, že demonštrácia 17. novembra bola povolená, že Havel na nej vôbec nebol, ba v ten deň ani nebol v Prahe.
\"Ja som cítil, že čosi je vo vzduchu. To sme cítili všetci. Malo to mnoho všelijakých predstupňov a predohier a bolo evidentné, že nejaká snehová guľa, nevieme aká, sa dá skôr či neskôr do pohybu a premení sa na lavínu. A všetci sa budú čudovať.. Toto sme, myslím si, cítili všetci. Ale nikto z nás nevedel, aká guľa to bude, kedy sa začne kotúľať a kedy sa premení na tú lavínu. 17. novembra som odcestoval z Prahy na našu vidiecku chalupu, pretože som už vtedy bol natoľko sledovanou osobou, nielen políciou, ale aj svetovými novinármi, že som sa obával, že keby som na tej demonštrácii bol, tak by som príliš pútal pozornosť na seba a akýmsi spôsobom vyvlastňoval či vytunelovával tú študentskú vec, ktorú si pripravili, vymysleli študenti, \" vysvetlil Havel svoju neúčasť.
S odstupom dvoch desaťročí vedúca osobnosť Občianskeho fóra, ktorá bola v najvyššej československej a potom českej politike až do roku 2003, priznáva, že na ceste k slobode a demokracii sa po 17. novembri stali aj chyby, ale tieto nepreceňuje.
\"Samozrejme, asi sme napáchali množstvo chýb. Ale zároveň sme sa možno ešte väčšiemu množstvu chýb vyhli. Ten základný smer, ktorým sme vtedy chceli, aby sa naša spoločnosť uberala, to znamená smerom k demokratickému štátu, právnemu štátu, slobode občanov, rešpektu k ľudským právam, trhovej ekonomike – to všetko sa skutočne realizuje a naplňuje. Aj keď nekonečne zložitejšie, pomalšie, s nesmiernym množstvom prekážok, nečakaných situácií. Ale nepovedal by som, že sme opustili tie základné ideály, ktoré sme vtedy mali. Môžeme ako chceme hundrať a nadávať na súčasnú situáciu, ale ťažko môžeme povedať, že sme opustili cestu, na ktorú sme sa rozhodli vtedy vydať, \" zhrnul Havel.
\"Heslá, ktoré boli po 17. novembri, zneli na námestiach v Československu, boli \'návrat do Európy\'. A keď sa pozrieme späť, tak toto všetko sa nám podarilo. Aj životná úroveň sa posunula tak zásadne, že dnes nie je veľký rozdiel medzi nami a krajinami, ktoré pred tým boli okolo nás západné - Rakúsko, Nemecko. Takže, po tejto stránke, to v žiadnom prípade nie sú premárnené nádeje. To, čo ja vidím ako najslabší moment a kde sa malo spraviť oveľa viac, je budovanie právneho štátu, aby panovali jasné pravidlá, \" zhodnotila pre TASR právnička Hana Marvanová, bývalá disidentka, po páde režimu poslankyňa za ODS a neskôr predsedníčka Únie slobody. V marci 1989 bola za protirežimnú činnosť podmienečne odsúdená na desať mesiacov väzenia.
\"Mnoho tých vecí, s ktorými je človek subjektívne nespokojný, keď sa skúsi pozrieť na iné postkomunistické štáty, tak zistí, že všetky prechádzajú podobným vývojom. Niekedy v trochu inom načasovaní, v inom poradí, ale podobným vývojom. No a potom nezostáva nič iné než si povedať: a sme my lepší než Poliaci, Slováci, Maďari a ďalší? Odkiaľ berieme ten pocit, že by sme to mali mať jednoduchšie? Asi tým musíme prejsť, \" vysvetľuje \"pôrodné bolesti\" demokracie Šimon Pánek.
Po páde koaličnej vlády Mirka Topolánka uprostred českého predsedníctva v EÚ má Česko dlhodobo iba dočasnú úradnícku vládu Jana Fischera. A prezident Václav Klaus síce Nežnej revolúcii vďačí za svoju raketovú ponovembrovú politickú kariéru, ale s ikonou revolúcie, Václavom Havlom, si nikdy príliš nerozumel, a navyše spochybňuje aj úlohu disidentov. Verí totiž, že viac než oni, poslala minulý režim k zemi jeho vlastná ťažkopádnosť, meniace sa pomery u susedov a kritické nálady širokej verejnosti.
Iskrenie medzi Havlovým táborom \"pravdy a lásky\" a súčasnou hlavou štátu sa nevyhlo ani slávnostnému sobotňajšiemu večeru v centre Pražské križovatky, kam Havel Klausa nielen že pozval, ale dal mu aj priestor pre hlavný príhovor. Prezident síce vyzdvihol Havlov prínos a to, čo \"vykonal pre znovuzískanie našej slobody\", ale neodpustil si poznámku: \"Vedieme a aj v budúcnosti budeme určite viesť nikdy nekončiace spory o to, kto a čo spôsobilo pád komunizmu: či to boli viac faktory vonkajšie alebo vnútorné, či to boli skôr dlhodobo, pomaly pôsobiace spoločenské tendencie alebo konkrétne udalosti a činy. Či to boli skôr milióny anonymných ľudí, ktorí túžili po slobode, alebo aktivity konkrétnych jednotlivcov. \"
Bývalý študentský vodca Šimon Pánek, ktorý vedie najväčšiu českú charitatívnu organizáciu Človek v núdzi, to v priamom televíznom prenose Klausovi vrátil. Študentov označil za \"robotníkov ostatnej hodiny\", disidentov - ktorí riskovali kariéru, slobodu a zdravie – označil za hrdinov, a do prezidenta Klausa, nevysloviac jeho meno, sa oprel výrokom, že sa hanbí \"za ľudí, za názory a za pokusy nejako minimalizovať, bagatelizovať a takmer zosmiešňovať to, že títo ľudia 20 rokov riskovali svoju slobodu, svoju kariéru, svoj život. \"
V značnom predstihu pred 17. novembrom, už v polovici októbra, sa na javisku pražského Divadla Na zábradlí stretli s novinármi protagonisti revolúcie: Havel, Alexander Vondra, Michael Žantovský...
\"Vtedy sme to zvládli a myslím si, že veľké ďakujem a veľká úcta patrí Václavovi Havlovi, pretože to v značnej miere režíroval vtedy on a tú zodpovednosť vtedy niesol on, \" konštatoval bývalý disident Vondra. Paradoxom pritom je, že demonštrácia 17. novembra bola povolená, že Havel na nej vôbec nebol, ba v ten deň ani nebol v Prahe.
\"Ja som cítil, že čosi je vo vzduchu. To sme cítili všetci. Malo to mnoho všelijakých predstupňov a predohier a bolo evidentné, že nejaká snehová guľa, nevieme aká, sa dá skôr či neskôr do pohybu a premení sa na lavínu. A všetci sa budú čudovať.. Toto sme, myslím si, cítili všetci. Ale nikto z nás nevedel, aká guľa to bude, kedy sa začne kotúľať a kedy sa premení na tú lavínu. 17. novembra som odcestoval z Prahy na našu vidiecku chalupu, pretože som už vtedy bol natoľko sledovanou osobou, nielen políciou, ale aj svetovými novinármi, že som sa obával, že keby som na tej demonštrácii bol, tak by som príliš pútal pozornosť na seba a akýmsi spôsobom vyvlastňoval či vytunelovával tú študentskú vec, ktorú si pripravili, vymysleli študenti, \" vysvetlil Havel svoju neúčasť.
S odstupom dvoch desaťročí vedúca osobnosť Občianskeho fóra, ktorá bola v najvyššej československej a potom českej politike až do roku 2003, priznáva, že na ceste k slobode a demokracii sa po 17. novembri stali aj chyby, ale tieto nepreceňuje.
\"Samozrejme, asi sme napáchali množstvo chýb. Ale zároveň sme sa možno ešte väčšiemu množstvu chýb vyhli. Ten základný smer, ktorým sme vtedy chceli, aby sa naša spoločnosť uberala, to znamená smerom k demokratickému štátu, právnemu štátu, slobode občanov, rešpektu k ľudským právam, trhovej ekonomike – to všetko sa skutočne realizuje a naplňuje. Aj keď nekonečne zložitejšie, pomalšie, s nesmiernym množstvom prekážok, nečakaných situácií. Ale nepovedal by som, že sme opustili tie základné ideály, ktoré sme vtedy mali. Môžeme ako chceme hundrať a nadávať na súčasnú situáciu, ale ťažko môžeme povedať, že sme opustili cestu, na ktorú sme sa rozhodli vtedy vydať, \" zhrnul Havel.
\"Heslá, ktoré boli po 17. novembri, zneli na námestiach v Československu, boli \'návrat do Európy\'. A keď sa pozrieme späť, tak toto všetko sa nám podarilo. Aj životná úroveň sa posunula tak zásadne, že dnes nie je veľký rozdiel medzi nami a krajinami, ktoré pred tým boli okolo nás západné - Rakúsko, Nemecko. Takže, po tejto stránke, to v žiadnom prípade nie sú premárnené nádeje. To, čo ja vidím ako najslabší moment a kde sa malo spraviť oveľa viac, je budovanie právneho štátu, aby panovali jasné pravidlá, \" zhodnotila pre TASR právnička Hana Marvanová, bývalá disidentka, po páde režimu poslankyňa za ODS a neskôr predsedníčka Únie slobody. V marci 1989 bola za protirežimnú činnosť podmienečne odsúdená na desať mesiacov väzenia.
\"Mnoho tých vecí, s ktorými je človek subjektívne nespokojný, keď sa skúsi pozrieť na iné postkomunistické štáty, tak zistí, že všetky prechádzajú podobným vývojom. Niekedy v trochu inom načasovaní, v inom poradí, ale podobným vývojom. No a potom nezostáva nič iné než si povedať: a sme my lepší než Poliaci, Slováci, Maďari a ďalší? Odkiaľ berieme ten pocit, že by sme to mali mať jednoduchšie? Asi tým musíme prejsť, \" vysvetľuje \"pôrodné bolesti\" demokracie Šimon Pánek.
0
www.ZIVOTPO.sk
